Mitický kaštieľ s areálom

Murované panské sídlo sa spomína v písomných prameňoch už v roku 1520 ako majetok Ladislava a Vavrinca Rožnovcov. Podľa pamiatkového prieskumu z roku 1979 pochádzajú priestory dnešného suterénu ešte zo 14. storočia a sú zvyškom niekdajšej tvrdze (stredovekého vidieckeho opevneného sídla drobnej šľachty). Jadro kaštieľa tvorila dvojpriestorová obytná stavba na obdĺžnikovom pôdoryse, neskôr postupne rozširovaná a nadstavovaná na renesančný kaštieľ. V 16. a polovici 17. storočia stavba získala pôdorys v tvare „L“, pričom jej stredoveké jadro bolo rozšírené južným aj severným smerom a  vzniklo dnešné severné krídlo s arkádovou chodbou. Rožňovci kaštieľ vlastnili do roku 1680, kedy ho kúpil L. Pfeifer. Pravdepodobne ešte v 17. storočí kaštieľ nadobudol trojkrídlovú dispozíciu s pôdorysom v tvare „U“.  Avšak koncom 17. storočia ho značne poškodil požiar, čo následne podnietilo jeho nového majiteľa grófa Madocsányiho k barokovej prestavbe. Realizovala sa v roku 1757, ako to dokladá reliéfna kamenná nápisová doska s erbom na južnej fasáde v úrovni kordónovej rímsy (t. j. medzi oknami 1. a 2. podlažia). Baroková prestavba sa prejavila predovšetkým na podobe takmer nanovo postaveného južného krídla a v interiéroch 2. podlažia. Južnú stranu vnútorného nádvoria medzi južným a severným krídlom v tomto období lemovala arkádová chodba. V južnom krídle kaštieľa bol na prízemí prejazd vyúsťujúci na vnútorné nádvorie.  V barokovej stavebnej etape mal funkciu hlavného vstupu do kaštieľa a jeho areálu, pričom dodnes používaný takisto historický severný vstup bol mladšími sekundárnymi úpravami značne degradovaný vo svojej forme ako aj význame.

V roku 1850 rodina Madocsányi z Mitíc odišla a majiteľom kaštieľa sa stal statkár Petö. V 19. storočí bol vstupný prejazd zamurovaný.  Fasády kaštieľa prešli historizujúcou úpravou, dostali jednoduchú štukovú výzdobu okolo okien a jednoduchými rímsami – kordónovou a korunnou – vznikli nové vstupy do kaštieľa zo strany vnútorného dvora, upravené boli okenné otvory a stropy v interiéri.  Mení sa aj okolie – v areáli, západne od kaštieľa, vznikol dodnes zachovaný objekt pálenice.

Napriek rôznym utilitárnym zásahom kaštieľ ostal  dvojpodlažný a zastrešuje ho zrekonštruovaná manzardová strecha, odkazujúca na barokovú slohovú etapu. Stredoveké jadro zostalo zachované v hmote dnešnej stavby, najmarkantnejšie ho možno rozpoznať v suteréne, kde sú o. i. zachované gotické kamenné portály. Renesančnú fázu definujú predovšetkým zachované klenby na 1. nadzemnom podlaží – nájdeme tu prevažne valenú klenbu s lunetami, ale aj krížovú klenbu s hrebienkami, ojedinelú korýtkovú klenbu a pravdepodobne slohovo mladšiu (barokovú) pruskú klenbu. Na 2. podlaží sa klenby zachovali len v dvoch miestnostiach, inde ich nahradili jednoduché rovné stropy. Prevládajúca baroková fáza sa prejavuje v pôdoryse, dispozícii a previazanosti jednotlivých priestorov.

Areál mitického kaštieľa je veľmi zaujímavou pamiatkou, ukrývajúcou ešte mnohé dosiaľ podrobne nepreskúmané a nevypovedané „tajomstvá“ súvisiace s osídlením, správou a významom obce Trenčianske Mitice v minulosti.

Sakrálne stavby

Na južnom konci Rožňových Mitíc, v blízkosti križovatky dvoch ciest – cesty vedúcej z Mitíc do Trenčianskeho Jastrabia a rýchlostnej cesty medzi Trenčínom a Bánovcami nad Bebravou, v polohe so zaužívaným názvom Pod vinohrádkom alebo Pri Božích mukách – sa nachádza drobný sakrálny objekt typologicky označovaný Božie muky. Podľa skromných písomných informácii existuje tradícia, že je pripomienkou osmanského vpádu a symbolom víťazstva kresťanov, o ktorom rozpráva aj miestna povesť.

V strede cestnej komunikácie, prechádzajúcej Rožňovými Miticami stojí malá hranolová zvonička na približne štvorcovom pôdoryse. Podľa písomných prameňov existovala na tomto mieste staršia drevená zvonica z 18. storočia, ktorú neskôr v 19. storočí nahradila jej súčasná murovaná pokračovateľka.

Vo vnútri zvoničky, na drevenej zvonovej stolici, visí historicky hodnotné kampanologické dielo z roku 1738 – zvon z dielne bratislavského zvonolejára Jána Ernesta Christelliho.