Rožňové Mitice

Rožňové Mitice vznikli ako osada pri opevnenom dvorci so strážnou vežou. Možno predpokladať, že práve ony sa stali strediskom pre okolité osady. Celé stredisko sa vyčlenilo z majetkového komplexu ako samostatná sídlištná jednotka a pretvorilo sa na zemepánsku obec s hrádkom, ktorý sa stal sídlom feudálneho panstva Rožňovcov, najzámožnejšej vetvy rodu Mitických.

Osada mala pôvodne názov Dolné Mitice a neskoršie podľa svojho vlastníka Rožňové Mitice a tak sa objavuje aj v najstarších listinách: Rosenmytha (1489), Roscen (1493), Mittarosen (1499), Roson Myttha (1520).

V obci žili zemania – stredná šľachta, počnúc Mitickými, Rožňovcami, Madočániovcami, Ordódyovcami, Eördöghovcami a inými zemanmi, ktorí vlastnili majetok v Rožňových Miticiach.

V ich panskom majeri slúžili aj iní šľachtici – ako správcovia statku, nazývaní frumentarii (obilníci alebo jednoducho úradníci na čele správy majetku) a tiež rôzni sluhovia a slúžky, ktorí sa starali o kaštieľ a majerské hospodárenie. Patril k nim aj sládok a páleničiarka. Nešľachticom bol majerský hospodár (mal dozor nad majerom).  Rožňovci ako majetní zemania rozvinuli v Miticiach hospodárske podnikanie. Založili rybníky a majer, na ktorom hospodárili vo vlastnej réžii, využívajúc na prácu poddaných. Dôchodky im plynuli i z lesov, lovu a rybolovu.  Podľa prvého celouhorského sčítania obyvateľstva z roku 1784 – 1787 bolo v Rožňových Miticiach 25 domov, v ktorých žilo 41 rodín. Domovské právo malo celkove 217 obyvateľov. Ženatých mužov tu bolo 42, slobodných 67, spolu 109. Z toho zemanov tu bolo 5, sedliakov 12, želiarov 27, iných (sluhov?) 3, okrem toho deti a ženy.

„Veční poddaní“ sa dočkali oslobodenia po roku 1848, keď po revolučnom roku bolo oficiálne zrušené poddanstvo, ale ešte dlhšie obdobie trvalo preukazovanie užívania pôdy, ale najmä lesov, poddanými, kým ich mohli slobodne užívať ako tzv. urbárske lesy a pasienky – teda spoločné. Orná pôda a domy, ktoré dovtedy užívali, im pripadli ako vlastníctvo.

Podľa štatistiky z roku 1895 rástlo v Rožňových Miticiach 223 jabloní, 161 hrušiek, 34 čerešní, 6 višní, 8 stromov broskýň, 3 marhule, 2 175 sliviek, 104 orechov, 10 moruší a 1 mandle. Obce sa venovali nielen pestovaniu, ale i spracovaniu a predaju ovocia. Zo sliviek a hrušiek sa pálili destiláty, pálenice boli v Zemianskych i v Rožňových Miticiach i na Červenom hostinci. Obyvatelia konzervovali ovocie i sušením. Slúžili im na to osobitné zariadenia – sušiarne, ktoré postavili v humnách a záhradách. Sušili sa tam bystrické slivky, duranzie, hrušky, jablká, celé i prekrojené, z ktorých boli chutné štiepky. Sušené ovocie predávali ešte v prvej polovici 20. storočia na trhoch.

Červený hostinec patril k rožňovomitickému majeru a viacerým majiteľom – vlastnili ho Motešickí, po nich Fridrich Knobloch, Richard Pfeifer, naposledy Vojtech Petö. Dávali ho do prenájmu drobným zemanom, ale i židovským krčmárom, bola v ňom i pálenica. Osada mala už v 19. storočí viac ako dvadsať obyvateľov, popri krčmárovi tu bývalo početné služobníctvo, kováč i panský hájnik. V prícestnom hostinci sa radi zastavovali furmani, domáci trhovníci, rozliční cestujúci. Bol zastávkou i bohatých kupcov, ktorí viezli tovar na vozoch, v zime zase na saniach z Moravy na Považie alebo do Nitry a naopak. Hostinec vybudovali účelovo pred stúpaním do priesmyku a pri minerálnom prameni. Kupci chodievali zväčša hromadne, s ozbrojeným sprievodom, nakoľko cesta horským priesmykom bývala nebezpečná. Hrozili tu prepady a ozbíjanie od zbojníkov. Krčma na Červenom hostinci slúžila aj robotníkom pri stavbe železnice v rokoch 1900 – 1901. Po jej dokončení však stratila svojich zákazníkov. Po povestnej prícestnej krčme pod priesmykom Jarky zostalo iba miesto v pamäti nielen domácich ale i obyvateľov okolitých obcí.

Rožňové Mitice po roku 1945

V prvých povojnových rokoch vykonával funkciu predsedu MNV v Rožňových Miticiach Anton Pristach, ktorý post obhájil aj vo voľbách na jeseň 1946 ako kandidát za Demokratickú stranu. Najprv úradoval vo svojom byte, neskôr mal kanceláriu zriadenú v bývalom kaštieli. V tejto obci, najpočetnejšej z troch Mitíc, suplovali priestory kultúrneho domu dve sály. Menšia sa nachádzala v dome obchodníka a krčmára Imricha Mikloša. Väčšia zase u súkromníka Demetera Harmadyho – v budove zrušenej panskej pálenice v Pfeiferovskom majeri.

Jednotné roľnícke družstvo ťažilo z nehnuteľného dedičstva niekdajších panstiev. Prvým predsedom sa stal Michal Líška, pričom ani tu družstevníci neboli ukrátení o traktor Zetor 25.

Najrozšírenejšie priezviská: Kyselica, králech, Benčo, Hromník, Ondrejček, Malovec, Rácz, Kováč, Gallo, Konečný, Grllo, Žáčik/Žák