Vápenka

Na území Mitíc sa pálievalo vápno už v dávnych časoch. Ján Matej Korabinský vo svojom diele Geographisch-Historisches und Produkten Lexikon von Ungarn z roku 1786 spomína v chotári Kostolných Mitíc aj menšiu skláreň, boli tam aj dve vápenky, vyhĺbené do svahu. Písomný záznam o otvorení kameňolomu máme od uhorského Ministerstva pôdohospodárstva  zo dňa 24.6.1904, ktoré povolilo otvorenie kameňolomu, no  iba v rozsahu 1 katastrálneho jutra za dodržania podmienky vyťatia iba nevyhnutného množstva stromov,  potrebného   k otvoreniu kameňolomu a k využívaniu vyťaženého kameňa.

 História modernej vápenky spolu s kameňolom siaha do roku 1910, kedy ju dal postaviť statkár Richard Pfeiffer. Počas prvej svetovej vojny bola jej činnosť pozastavená, obnovená bola až v rokoch 1918  – 1919. V roku 1924  – 1925 bola zasa zatvorená. Opätovnú činnosť zahájila až v roku 1935. Vlastníkom stavieb i pozemkov boli od roku 1932 Slovenské Vápenné a Trasové Závody, úč. spol. v Ladcoch. Od roku 1936 prenajala obec Rožňové Mitice firme i baňu, zatiaľ na dobu jedného roka za sumu 800 korún. Firma bola povinná v prvom rade zamestnávať domácich robotníkov a zároveň si občania obce mohli dať neobmedzene a bez prekážok dorábať kameň a šutolinu, prípadne si ich mohli dorobiť sami. Práce sa však vykonávali iba sezónne, zahajovali sa zvyčajne v marci a končili v novembri, i keď sezóna do veľkej miery závisela od stavebných firiem, ktoré materiál odoberali. Firma takto pravidelne zamestnávala do 30 robotníkov.

V roku 1970 vápenku prevzal do svojej správy Miestny národný výbor, mala kruhovú pec, sklad na uhlie, garáže na nákladné autá a budovu, v ktorej bola úradovňa a jedáleň s kuchyňou. Kameňolom zostal v držbe Západoslovenských kameňolomov a štrkopieskov (ZKŠ). Vápenka si od ZKŠ musela kameň kupovať. Drevený mlyn, zriadený v roku 1948 z vyradených súčiastok v Ladcoch, mlel vápencovú múčku a vápencovú drvinu rôznej hrúbky (0,4 – 0,8 mm). Mal elektrický pohon, robotníci balili múčku do papierových vriec po 50 kg. Múčka bola využívaná na stavbách do malty, na cestách do asfaltu, ako surovina pri výrobe skla či prímes do kŕmnych zmesí pre dobytok a hydinu. Sprvoti ju vozili, tak ako aj vápno, len na stanicu do železničných vozňov, v ére vlastnej prevádzkarne vozili materiál autami priamo spotrebiteľom.

Na sklonku sedemdesiatych rokov prevádzkareň MNV rozšírila činnosť v oblasti výroby mletého vápenca, čím prekročila možný stav zamestnaných pracovníkov. Následne došlo k delimitácii prevádzky v prospech Agrostavu – spoločného poľnohospodárskeho podniku Trenčín, na ktorý boli pozemky prevedené v roku 1980. V areáli vápenky onedlho uskutočnili odstrel komína. Riadená explózia definitívne ukončila pálenie vápna, pokračovalo sa len v ťažbe vápenca a výrobe vápencovej múčky až do roku 2016. Podnik počas svojej existencie expedoval tovar do všetkých kútov Slovenska aj na Moravu.

Výstavba železničnej trate

Dlho očakávaná stavba železnice sa začala 1.  mája 1900 v lokalite Jarky pri Mníchovej Lehote, kde  položili slávnostným výkopom „základný kameň“ budúcej stavby.

O päť dní sa začali – práve v lokalite Jarky pri kopci Žebrák, medzi Považským Inovcom a Strážovskými vrchmi – prvé zemné práce oboma smermi. Župné noviny – Považské listy – písali o ohromnom pracovnom nasadení 21 prvých robotníkov. Ihneď so svojimi jednoduchými nástrojmi začali s navážkou želez-ničného násypu. Všetko na trati robili ručne, bez použitia akejkoľvek techniky. Jedinými pomocníkmi pozemných robotníkov boli krompáče, lopaty a ručne ťahané vozíky na odvoz zeminy. Až neskôr po vybudovaní násypov zapriahali do vozíkov mulice i kone.

Veľký deň novodobej histórie aj Rožňových Mitíc sa blížil. 17. augusta 1901 slávnostne otvorili všetky stanice z Bošian do Trenčína, aby o deň neskôr zahájili dopravu na celej trati. Prvý vyzdobený vlak ťahaný parnou lokomotívou sprevádzalo zvedavé dedinské obyvateľstvo po celej 53-kilometrovej trati až do Trenčína. Stanica Jastrabie bola spoločná aj pre Mitice s názvom Ölved-Miticz. V septembri 1901 sa konala kolaudácia celej trate.